Jednodielna poviedka | Azyl

17. března 2013 v 11:05 | Velvet Velour |  Jednodielne poviedky.
Po veľmi dlhej dobe som sa pokúsila napísať krátku poviedku, aj keď si nie som tak úplne istá, či som dokázala vyjadriť to, o čo som sa pokúšala - vďačím aj terajšiemu ruchu. No nech to nevyznieva, že sa nebodaj sťažujem na podmienky okolia, dúfam, že som napísala aspoň niečo súce, zač sa nemusím tak pekelne hanbiť, aj keď je to môj prvý výtvor po dobrých dvoch rokoch. A taktiež dúfam, že nebudem musieť za chvíľu strčiť hlavu do piesku, že som sa to opovážila priradiť k Téme týždňa. Teda, hádam, že sa vám to bude čo i len málo páčiť a to, čo vytvorím nabudúce, bude o isté percento prepracovanejšie.
Samotný názov je vážne iba prvotný pokus, javil sa mi ako najlepšia alternatíva k tomuto druhu...

...,,Lisa, Lisa, sľúb, že sa stadeto viackrát nepokúsiš utiecť!" napriek tomu, že tieto slová útle dievča temer šepkalo, v jej slovách sa nachádzala nadmerná sila, no dielom pokus o zasadenie úderu v podobe výčitky, ktorá by nemala nechať ľudskú bytosť chladnou a voči nej odolnou. Pochudnuté ruky si tlačila k tvári a pozorovala tenké prsty, zatiaľ čo hlavu mala položenú na kolenách od prvého pohľadu od nej o hŕstku rokov staršej ženy. Ustatá, či nebodaj apaticky vyznievajúca Lisa, ako ju pred krátkou chvíľou Jeanette nazvala, borila pravú ruku do Jeanettiných plavých, voľne rozpustených vlasov, zatiaľ čo ľavou jej v pravidelných intervaloch zľahka prechádzala po líci. Kompenzácia za to, že keď sa Lisa strhla, potiahla ju za časom rednúce pramene. Reakciou jej bolo menšie pohmýrenie sa Jeanettiného tela na belostnej pohovke a tón ťahajúceho sa hlasu, pričom by sme to, čo vydáva z hrdla, nemohli označiť ani za citoslovce.
...,,Pripomínaš mi," prerušila ticho slovami, naznačujúcimi, že po krátkej prestávke na suché preglgnutie prichádza na rad rozvitenie do podoby dlhšej, než jednej holej vety, ,,mačence. Keď popíjajú mlieko a oblizujú si brady. Keď žabám navierajú bruchá a vačky dráždené tým, že v ich bezprostrednej blízkosti poletujú muchy. Nedočkavé na ten moment, kedy vymrštia svoj lepkavý jazyk po svoju potravu." Po celú dobu, ako pomalým tempom odriekavala na ňu priam hlbokú metaforu, sa jej držal na tvári ľahký úsmev zároveň krehký ako motýľ, ktorý má čochvíľa uletieť, no zároveň sa v ňom odrážala istá dávka jedov. Zanechával ten starý, pre každú osobu z tunajšieho osadenstva dobre známy, nadmerne vliezavý pocit, že nech má naň Lisa akýkoľvek dôvod, nezračí nič dobré. Akurát hrátky v miestach jej psychiky, kde má značné trhliny. Tam, kde by sa mali nachádzať najväčšmi vyvinuté poľudskujúce funkcie. Angie, sediaca na stoličke v kúte, mykajúca svojím mohútnym telom, tie dve sledovala dokorán otvorenými očami, zatiaľ čo napínala uši, aby sluchmi zachytila viac, než sa jej doposiaľ darilo.
Mĺkva Jeanette, ktorá dokonca pozabudla úplne zatvoriť ústa, k nej dvihla hlavu, snažiac sa v Lisinej otrhanej tvári nájsť posledné známky zdravého rozumu. Ktovie, či ešte nejaký ovplýva... Pohľad na Lisu nerobil dobre jej už beztak podlomenej náture. Keby sme odhadovali, že na nej očami spočinula na dve minúty, boli by sme označení za priveľkých optimistov so zlým úsudkom. Priamu odpoveď na svoju naivnú otázku nedostala.

...,,Jeanette, spýtam sa ťa ja," razom spozornela, pričom ju v pozore udržiavalo vedomie chladu prechádzajúcim chrbticou. ,,Je toto miesto, kde by si chcela žiť? Vôbec sa opovažuješ niečo takéto nazývať životom?" každou sekundou prichádzala o pokoj, nevôľky poukazujúc, že svoju prehnanú impulzívnosť nie je schopná držať na uzde. Chudere Jeanette ani nedala sebemenší priestor na vyjadrenie svojho názoru, nakoľko zhruba odhadovala, v akom duchu sa bude niesť. S tuto Jeanette strávila na tomto mieste viac než štyri roky. Tu, v ošarpanej spoločenskej miestnosti s drevenou, ochodnenou podlahou, v izbe, u ktorej sa nedá klamať o počte rokov, koľkých zažila mnohých spoločnosťou nazývaných bláznov, pre politickú korektnosť zase nežiadúci pre spoločnosť šesťdesiatych rokov. Možno boli šialení, možno to boli práve iba tie šesťdesiate roky. Na jedinom priestranejšom kresle, ktoré bolo pár krokov od zabuchnutého okna, zjavne jedného z mála zdrojov ostrého letného svetla. Jeanette sa nezmohla na slovo, ohrnula pery v záchvate vnútorného pocitu krivdy. Vedela, že odporovať Lise je ako boj s veternými mlynmi, neprinieslo by to žiaden osoh, iba ak problémy a pud sebazáchovy jej vravel, nech sa do niekoho podobného nepúšťala s aspoň trochu logickými argumentmi.
...,,Nie, toto miesto nie je domov pre žiadneho z nás. Sme pre nich príťažou, mor zdravej spoločnosti," odvetila na margo ticha svárlivo.
...,,Neviem, čo by sme si bez opatrovníkov počali," postavila si hlavu na samovražednom fakte - že sa práve rozhodla odporovať Lise, chronickej utečenkyni, ktorej celá adventúra nevydrží dlhšie než dva týždne. Potom je opäť odvezená do svojho domova, tam, kde to neznáša, no v konečnom dôsledku je jej jediným skutočným útočiskom. Aj keby sa pokúsila utiecť a začať inde, vlastniť byt, alebo dom, zmenila by iba kulisy a nie situáciu.
...,,Keď už nič iné, mali by sme im byť aspoň máličko vďačné," na toľkú opovážlivosť zhnusene odfrkla. Nemôže si dovoliť vyvolať hádku, obzvlášť, keď sa začnú ošetrovatelia zoskupovať opodiaľ, pretože je čas na rozdávanie liekov a zverencov musia popohnať, nech sa tomu nevyhne ani jediný. Krv sa jej vrhnula do líc. Takej Jeanette s jemne klenutými lícnymi kosťami rumenec farbil tvár krásou. Narozdiel od Lisy, ktorá kvôli spôsobu, akým viedla vlastný život a to zapríčinilo, že vyzerala o prinajmenšom päť rokov staršie, než skutočne je, iba nedovolil, aby vyzerala tak prepadnuto a chorobne bielo.
...,,Nemám byť zač vďačná, Jeanette," zahlásila rezolútne, cez lupene plných pier, brala to za múdrosť, ktorú podávala odlišnými metódami. Dávala jasne najavo, že ďalšie nadmety na hádku sú marné, pretože ona - vo svojich očiach určite - z nich vyjde ako jasný víťaz.
...,,Mimo iného," stíšila tón odkazu, adresovaného jej milej spoločníčke, nech si je istá, že ho počujú iba ony dve a nik ďalší, nežiadúci, ,,okamžite ako budem mať možnosť, z tohto väzenia choromyselnejšieho než sme my všetky dokopy, utečiem." To, že sama sebe nedávala dlhú trvácnosť, zamlčala. Jeanette sa odtiahla, aby mohla podísť jednak ona, tak aj Lisa, u ktorej stihla medzi chvíľou rezignovať.
Sťažka si povzdychla, akoby jej na slabúčkych ramenách spadli starosti a chmáry ľudskej populácie, bez výnimky toho, kto bol širokou verejnosťou označený za nežiadúceho, alebo naopak prínosného. Zase podporila v raste beztak klíčiace semeno pochybností, ktoré Lisa zasadila pri samotnom prvom spoločnom stretnutí spred rokov.
...Bola si vedomá, že má svojské dôvody na nenávidenie tohto miesta, na nevraživosť voči personálu, ale tak aj ostatným zverenkyňám. Ale narozdiel od Lisy si kvôli priebehu tých dlhých rokov, ktoré tu strávila, si nebola reálne schopná predstaviť život tieto múry. Všeď tiahnucích sa dní, psychické rozpoloženie... toto všetko dopomáhalo ku gradovaniu ťažiacej atmosféry, ktorá číhala z kútov a bolo ťažké ju ignorovať. Toto miesto je pre niektorých to, kde musia žiť bez toho, aby tak slobodne usúdili. Iní si ho vybrali pre to, lebo možno dúfali v svetlé zajtrajšky. Možno dúfali, že keď sem odídu, za nejaký čas sa ich stav zlepší a bude to pre nich správny krok. Sú takí, ktorí ľutujú, iní, čo veria v správnosť svojho rozhodnutia. Avšak či to je pre niekoho miesto, kde by chcel dlhodobo žiť, alebo nebodaj ho mať za domov, dobové útočisko... ktovie.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 SeaColor* | Web | 17. března 2013 v 11:10 | Reagovat

sice jsem to nedočetla úplně celé, ale moc se mi to líbí (: je to krásně napsané (:

2 Velvet Velour | E-mail | Web | 17. března 2013 v 11:20 | Reagovat

[1]: Ďakujem pekne. ^^

3 Anďa | Web | 23. března 2013 v 19:42 | Reagovat

Máš nádhernej blog =) moc se mi tady líbí :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama